Filip T. Holzer

Autizmus sa často spomína najmä v súvislosti s deťmi. Menej sa však hovorí o tom, čo znamená byť autistom v dospelosti – v práci, v spoločnosti, vo vzťahoch, pri trávení voľného času alebo pri hľadaní miesta, kde sa človek môže cítiť prijatý.

Práve tu vzniká otázka: Čo vlastne znamená bezpečná komunita?

Bezpečná komunita nie je miesto, kde sa všetci správajú rovnako. Nie je to ani priestor, v ktorom nikdy nevznikne konflikt alebo nedorozumenie. Je to miesto, kde človek nemusí neustále predstierať, že je niekým iným, aby bol prijatý.

Pre autistov môže bezpečné prostredie znamenať viacero vecí. Dôležité môžu byť jasné a zrozumiteľné pravidlá, predvídateľný priebeh aktivít, možnosť dať si prestávku alebo pokojnejšie miesto bez nadmerného hluku a svetla. Rovnako podstatné je rešpektovanie osobných hraníc a komunikácia spôsobom, ktorý konkrétnemu človeku vyhovuje.

Nie každý autista potrebuje rovnakú mieru podpory. Niekto zvládne komunitné podujatie bez väčších úprav, iný potrebuje podrobnejší harmonogram, sprievod, tichý priestor alebo možnosť odísť skôr. Tieto rozdiely nie sú dôvodom na rozdeľovanie ľudí na „lepších“ a „horších“. Ukazujú iba to, že autizmus je rôznorodý a každý človek môže potrebovať iné podmienky.

Bezpečný priestor nemusí byť iba fyzické miesto

Keď sa povie bezpečná komunita, väčšina ľudí si predstaví konkrétne miesto – školu, pracovisko, komunitné centrum, kaviareň alebo skupinu ľudí, medzi ktorými sa cíti dobre.

Bezpečný priestor však nemusí byť iba fyzické miesto. Môže ním byť aj kniha.

Pre niekoho je kniha oddychom. Pre iného únikom od každodenného tlaku. Pre ďalšieho môže byť miestom, kde premýšľa, cíti, objavuje nové svety a nachádza postavy, s ktorými sa dokáže stotožniť.

Kniha nemusí človeka hodnotiť. Nemusí od neho vyžadovať okamžitú odpoveď. Môže mu dať čas, priestor a možnosť vrátiť sa k príbehu vtedy, keď sa na to cíti pripravený.

Čítanie môže byť individuálnou činnosťou, ale zároveň môže vytvárať aj komunitu. Ľudia sa môžu stretnúť pri spoločnom čítaní, rozprávať sa o postavách, porovnávať svoje názory, diskutovať o rozhodnutiach hrdinov alebo vytvárať vlastné príbehy.

Takýto priestor môže byť dôležitý aj pre ľudí, ktorí sa v bežných sociálnych situáciách necítia komfortne. Spoločný záujem totiž často vytvára prirodzený most medzi ľuďmi.

Príbeh ako priestor pokoja a tvorby

Aj ja som autista. Šestnásť rokov som budoval a písal vlastný svet, ktorý som neskôr predstavil v knihe Úsvit Nového veku.

Za ten čas som vytváral jeho históriu, národy, kultúry, mapy, postavy, príbehy, konflikty a pravidlá fungovania. Nebola to jednodňová záležitosť. Bol to dlhodobý tvorivý proces, ku ktorému som sa opakovane vracal, opravoval ho, dopĺňal a postupne rozvíjal.

Pri tvorbe potrebujem svoj pokoj, systém, poznámky a určitý harmonogram. Pomáha mi, keď mám premyslené, čo chcem vytvoriť, aké kroky ma čakajú a ako do seba jednotlivé časti zapadajú. Nepíšem dobre v chaose, keď sa na mňa valí priveľa podnetov naraz.

Potrebujem priestor sústrediť sa, premýšľať a postupne skladať veľký príbeh z množstva menších častí.

To však neznamená, že neviem pracovať alebo fungovať v spoločnosti. Znamená to, že viem, v akých podmienkach dokážem pracovať najlepšie.

Práve tvorba vlastného sveta sa pre mňa stala nielen záujmom, ale aj priestorom sústredenia, pokoja a sebarealizácie. Vďaka nej som mohol rozvíjať svoje nápady, premýšľať o ľuďoch, kultúrach, konfliktoch, hodnotách a rozhodnutiach.

A možno práve v tom spočíva sila príbehov. Bezpečný priestor nemusí znamenať, že z reality navždy utečieme. Niekedy nám pomôže načerpať silu, pochopiť seba samých a potom sa do reality vrátiť o niečo pripravenejší.

Komunita, v ktorej môže byť každý sám sebou

Bezpečná komunita nemá byť prospešná iba pre autistov. Jasné pravidlá, pokojnejšie prostredie, rešpektujúca komunikácia a možnosť prestávky môžu pomôcť aj neurotypickým ľuďom – deťom, rodičom, seniorom či ľuďom, ktorí jednoducho nemajú radi chaos.

Zároveň však treba myslieť na to, že bezpečné prostredie neznamená prostredie bez hraníc. Znamená to komunitu, v ktorej sa hranice rešpektujú a problémy sa riešia bez výsmechu, kriku alebo ponižovania.

Autista by v takejto komunite nemal byť iba návštevníkom, o ktorého sa treba postarať. Môže byť spoluhráčom, kolegom, organizátorom, tvorcom alebo človekom, ktorý pomáha samotnú komunitu budovať.

Skutočná inklúzia preto nezačína vetou:

„Dovoľme im prísť.“

Začína vetou:

„Poďme spolu vytvoriť priestor, kde sa každý môže cítiť bezpečne a zároveň zostať sám sebou.“

Bezpečný priestor môže mať podobu komunitného centra, kaviarne, herne, pracoviska, priateľskej skupiny alebo knihy. Dôležité nie je iba to, kde sa nachádza, ale čo človeku umožňuje – byť prijatý, rozvíjať svoje záujmy, oddýchnuť si, komunikovať vlastným spôsobom a cítiť, že do daného priestoru skutočne patrí.