Filip T. Holzer

obraciam sa na Vás ako človek, ktorý dlhodobo sleduje problematiku Izraela, Palestíny, boja proti terorizmu a zároveň sa venuje téme života autistov v spoločnosti. Vaša nedávna návšteva Izraela a Západného brehu Jordánu ma preto podnietila zamyslieť sa nad tromi otázkami, ktoré podľa mňa nemožno pri tejto téme oddeliť.

1. Boj proti terorizmu nie je iba o rokovaniach

Pri teroristickej organizácii podľa môjho názoru nemožno automaticky používať rovnaký rámec ako pri rokovaní medzi dvoma politickými aktérmi.

Teroristická organizácia, ktorá cielene útočí na civilné obyvateľstvo, potrebuje predovšetkým stratiť schopnosť takéto útoky vykonávať a schopnosť získavať nových podporovateľov prostredníctvom svojej vojenskej a propagandistickej infraštruktúry.

To však neznamená, že ochrana civilného obyvateľstva môže byť ignorovaná. Práve naopak. Rozdiel medzi bojom proti terorizmu a bezhlavým násilím musí spočívať aj v tom, že cieľom je neutralizovať ozbrojenú hrozbu, nie kolektívne trestať civilné obyvateľstvo.

Preto by som bol rád, keby sa pri diskusii o Hamasu a ďalších ozbrojených skupinách viac rozlišovalo medzi rokovaním o politickom riešení konfliktu a odstránením schopnosti teroristickej organizácie pokračovať v ozbrojených útokoch a propagande.

2. Izrael a začleňovanie autistov do spoločnosti

Toto je pre mňa osobne mimoriadne dôležitá téma.

Izrael vytvoril programy, ktoré umožňujú ľuďom na autistickom spektre slúžiť v armáde a využiť ich schopnosti v oblastiach, kde môžu byť mimoriadne cenné. Program Roim Rachok napríklad pripravoval autistických vojakov na prácu so satelitnými snímkami a mapami v rámci spravodajskej jednotky 9900. Neskôr vznikli aj širšie programy integrácie ľudí s autizmom do vojenského prostredia.

Na tomto príklade ma nezaujíma iba armáda.

Zaujíma ma princíp.

Človek s autizmom tu nie je automaticky vnímaný ako objekt starostlivosti, ktorý treba pred spoločnosťou chrániť. Je vnímaný aj ako človek, ktorý môže mať schopnosti, ktoré spoločnosť potrebuje, a ktorému treba vytvoriť podmienky, aby ich mohol využiť.

Práve toto považujem za jeden z najzaujímavejších izraelských príkladov praktickej inklúzie. Programy pritom nevychádzajú z predstavy, že každý autista musí byť vojak. Podstatou je vytvoriť cestu, prostredníctvom ktorej sa človek môže stať aktívnym členom spoločnosti podľa svojich schopností a možností.

A tu si dovolím porovnanie so Slovenskom.

Od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa vystriedalo množstvo vlád a prijalo množstvo politických opatrení. Napriek tomu sa pri autizme stále často stretávame s tým, že sa viac diskutuje o starostlivosti než o skutočnom občianskom uplatnení dospelého človeka.

Izraelská skúsenosť preto podľa mňa stojí za pozornosť bez ohľadu na to, aký názor má človek na jednotlivé kroky izraelskej vlády.

3. Judea a Samaria a otázka histórie

A napokon otázka územia, ktoré označujete ako Západný breh Jordánu.

Historicky sa pre toto územie používa označenie Judea a Samaria. Ide o názov s veľmi starými historickými a náboženskými koreňmi, ktorý je súčasťou dejín židovského národa a dejín územia dnešného Izraela a Palestíny.

Preto považujem za problematické diskutovať o tomto území spôsobom, ktorý by vytváral dojem, že jeho izraelská a židovská historická väzba jednoducho neexistuje.

Zároveň však považujem za potrebné oddeliť historické nároky a názvoslovie od súčasného medzinárodnoprávneho statusu územia. Práve tento rozdiel je pri debate o Západnom brehu zásadný. Medzinárodné inštitúcie používajú označenie okupované palestínske územie, zatiaľ čo izraelská terminológia používa označenie Judea a Samaria.

Preto by som bol rád, keby sa pri tejto téme nezabúdalo ani na jednu stranu histórie.

Nie je možné pochopiť dnešný konflikt bez židovských dejín tohto územia. Rovnako však nie je možné pochopiť jeho dnešný politický a právny status bez palestínskej prítomnosti a bez vývoja, ktorý nasledoval po vzniku štátu Izrael.

Pani poslankyňa,

nepíšem Vám tento list preto, aby som zjednodušil konflikt na príbeh jedného vinníka a jednej obete.

Píšem ho preto, že pri diskusii o Izraeli a Palestíne podľa mňa potrebujeme hovoriť o terorizme aj civilných obetiach, o bezpečnosti aj ľudských právach, o súčasnom práve aj histórii a napokon aj o tom, čo môže praktická skúsenosť Izraela priniesť Slovensku v otázke začleňovania ľudí s autizmom.

Práve posledná téma je pre mňa osobne veľmi dôležitá. Človek s autizmom nemá byť iba človekom, o ktorého sa spoločnosť stará. Má byť podľa svojich možností aj človekom, ktorý v nej žije, pracuje, tvorí, rozhoduje a prispieva.

A myslím si, že práve v tomto môže byť izraelská skúsenosť zaujímavým predmetom diskusie aj pre Slovensko.