Filip T. Holzer

Zodpovednosť je slovo, ktoré má veľkú váhu. Ale len vtedy, keď ho používame spravodlivo. Nie ako kladivo, ale ako kompas. Keď hovoríme o kolektívnej zodpovednosti, často sa v ľuďoch zdvihne vlna odporu – „Ale ja som nič zlé neurobil!“ A v mnohých prípadoch majú pravdu. Ale to neznamená, že národ ako celok nenesie následky svojich rozhodnutí – alebo svojho rozhodnutia nezasiahnuť.

Rozdiel medzi zodpovednosťou a vinou

Moje chápanie spravodlivosti (ja sám som autista, takže moje chápanie vecí je iné ako vaše) – teda to, ktoré delí veci presne, bez zbytočných emócií alebo skratkovitých obvinení – hovorí jasne: Vina je individuálna. Zodpovednosť môže byť spoločná. Nie každý, kto mlčí, súhlasí. Nie každý, kto sa prispôsobí, je zradca. Ale keď väčšina národa mlčí… Keď sa bojí postaviť… Keď sa zlým ľuďom dovolí vládnuť v mene všetkých – nastáva kolektívne zlyhanie.

Nacistické Nemecko: Keď sa mlčanie stane súhlasom

Nie všetci Nemci boli nacisti. Nie všetci vraždili. Nie všetci udávali. Ale mlčanie miliónov, ktorí sa báli alebo nechceli vidieť pravdu, dalo priestor tým, ktorí konali zlo. Rozumieme tomu – báli sa o svoje rodiny. Nechceli skončiť v koncentráku spolu so susedom. Ich strach bol pochopiteľný. Ale následky ich mlčania zničili svet.

Gaza: Tragédia výberu a strachu

Nie všetci Palestínčania sú teroristi. Veľa z nich túži po pokoji, po dôstojnom živote. Ale Hamas nezískal moc násilím – ľudia ho zvolili. Áno, možno z protestu, možno zo zúfalstva. No zároveň mnohí ticho znášajú jeho vládu zo strachu. A tento strach je pochopiteľný. Kto by chcel riskovať život svojho dieťaťa, aby niečo povedal? Ale keď sa celá spoločnosť bojí a nikto už ani nešepká nesúhlas, potom ticho umožňuje mocenskému monštru rásť.

Libanon: Keď sa tíši kvôli vlastnému prežitiu

Hizballah neovládol Libanon z ničoho nič. Rástol desaťročia, a veľa ľudí ho spočiatku vnímalo ako ochrancu pred Izraelom. Ale dnes je z neho štát v štáte, napojený na zahraničné režimy, ktorý ťahá celú krajinu do vojenského konfliktu. Nie všetci Libanončania s tým súhlasia. Nie všetci sú vinní. Ale mlčanie a pasivita – hoci vyvolaná strachom – umožnili túto realitu.

Zodpovednosť neznamená odsúdenie

Tu prichádza podstatná vec: Neobviňujeme tých, ktorí mlčia zo strachu. Neobviňujeme tých, čo prežívajú, nie bojujú. Ale musíme priznať, že ak sa nič nerobí, veci sa zhoršia. Nie preto, že mlčiaci sú zlí. Ale preto, že zlí kričia hlasnejšie a robia viac.

Slovensko: Aj my máme svoj podiel

U nás sme si Mečiara nevycucali z prsta. Volili sme ho. Fico tu nie je náhodou. Keď extrémisti dostávajú priestor, keď si ľudia povedia „mne je to jedno“, keď sa nezaujímame – sme súčasťou spoločenskej zodpovednosti. Nie viny. Zodpovednosti. Rozdiel je podstatný.

Záver: Byť spravodlivý znamená rozlišovať

Zlo zvíťazí nie preto, že je silnejšie. Ale preto, že dobro je ticho, unavené alebo vystrašené. Nie každý musí byť hrdina. Nie každý má silu kričať. Ale každý, kto chce vidieť pravdu a nezatvára oči, už robí rozdiel. A kto má odvahu konať – aj v malom – ten bojuje nielen za seba, ale aj za tých, čo momentálne nemôžu.