Filip T. Holzer

Tvorivé písanie ako také ma bavilo už od trinástich rokov. Dlhé roky to boli len básničky pre radosť, ktoré stále mám v šuplíku nočného stolíku. Tiež som sa zapojil do rôznych súťaží a prispieval som do časopisu či na svoj osobný FB profil. K napísaniu knihy Profesor ma priviedli tri veci – námet kamaráta, ktorému ďakujem v knihe; príbeh môjho pradeda, ktorý som na svojom blogu uviedol; a pomerne zle spracovaná téma vojnového Slovenského štátu v osnovách Základných a stredných škôl.

Práve ten tretí dôvod, nedostatočne spracovaná téma vojnového Slovenského štátu, ma pri príprave materiálov na knihu priviedla k jednému záveru. K smutnému záveru. Obhajoba totalitného režimu, ktorý má za následok 72 000 zavraždených občanov v rámci programu Shoach – Židovský holokaust, potlačenie SNP Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy a oddielmi Wermachtu, spolupráca s Treťou ríšou a genocída vlastného obyvateľstva ako trest za podporu partizánov svedčia o zlyhaní nielen školského systému, ktorý má zabrániť nárastu antisemitizmu a podpory politických strán a hnutí ako ĽSNS a Republika, ale aj o stave slovenskej spoločnosti k vlastným dejinám.

Zároveň obhajoba Jozefa Tisa a jeho režimu je zlyhaním nás samotných. Nás, občanov Slovenskej republiky. I mnohých z nás, ktorí sa hrdo hlásia ku kresťanstvu. Nechceme vidieť pravdu. Pravdu o tom, ako jeden človek zlyhal. Nechceme vidieť, ako sa jeden človek sprotivil vôli samotného B_ha, v ktorého, aspoň podľa jeho vlastných slov, veril a ktorého príkazy mal rešpektovať. O to bolestivejšia je práve tá skutočnosť, že Jozef Tiso ako duchovný predstaviteľ mal byť vzorom pre svojich občanov. Mal sa vyhradiť voči vôli Adolfa Hitlera. Miesto toho sa vzbúril autorite samotného Stvoriteľa.

Keď som začal s prípravou podkladov, poznal som určité historické reálie. Pozadie celého príbehu, ktorý som ako žiak a študent musel ovládať, aby som si zaslúžil dobrú známku z histórie. To som však ešte nevedel, že hrôzy, ktoré páchala Hlinková garda, prekonali i hrôzy nemeckej armády. Brutalita, s akou zaobchádzali gardisti so židovskými spoluobčanmi, bola nesmierna. I ten najbrutálnejší horor, ktorý sme videli v televízii či v kine, je v porovnaní s činmi gardistov len rozprávkou pre deti.

Len pár príkladov za všetky. Niektorí gardisti sa neostýchali v mene Jozefa Tisa, ktorý bol o všetkom informovaný, vyzliekať mužov, len aby sa presvedčili, či sú obrezaní. Len si na okamih predstavte, že vás týždeň pred Vianocami zastaví stráž a v tej najväčšej zime vás prinúti, aby ste si stiahli nohavice a vytiahli prirodzenie. Dnes by sme sa voči tomu ohradili, ale Židia nemohli. Nemohli prehovoriť ani len slovo, inak im hrozila guľka rovno do hlavy.

Iní gardisti, keď natrafili na Židov, brali úplatky a keď ich nedostali, nebáli sa slovne či fyzicky zaútočiť na svoje obete. Zmlátili ich a pokojne i okradli o kabát či tých pár drobných, ktoré mali pri sebe. Našli sa i takí, ktorí pokojne bezdôvodne zaútočili na ženu s malým dieťaťom a nechali ich v kaluži krvi a moči ležať na zemi.

Výpovede, ktoré som pri príprave na rukopis prečítal, svedčia o absencii morálnych hodnôt. Neboli to však len výpovede Židov, ktorí prežili. Boli to i výpovede bežných ľudí, ktorí sa pridávali k partizánom. Výpovede civilistov, ktorí sa počas vojnového Slovenského štátu rozhodli pomáhať Židom. I svedectvá ľudí, ktorí sa podieľali na útlaku, okrádaní a deportáciách Židov.

Taktiež som mal možnosť si vypočuť verejné prejavy Jozefa Tisa. Nepopieram, že bol prezidentom Slovenského štátu, ktorý vznikol ako dôsledok expanzívnej politiky Adolfa Hitlera. Popieram však mnohé hoaxy, ktoré sa o ňom šíria. Nakoniec to popiera i on sám vo svojich prejavoch k slovenskému národu. V tých prejavoch, kde hovorí o Židovi ako o parazitovi slovenského národa. Ako o človeku, ktorý si chce podmaniť každého Slováka úžerou a okrádaním.

Práve svedectvá preživších Shoach, svedkov a páchateľov, prejavy Jozefa Tisa a propaganda klérofašizmu boli hnacím motorom. Tou silou, ktorá ma viedla k napísaniu rukopisu Profesor. Hrôzy, ktoré vtedy Židia zažívali, sú natoľko odporné, že pripustiť si, že by naši rodičia a prarodičia boli niečoho takého schopní, je neprípustná. Preto aj mnohí duchovní pohrobkovia Hlinkovej gardy obhajujú Jozefa Tisa.

Keď uvážim všetko to, čo som tu napísal o Tisovom režime, som vďačný za evanjelikálnych kresťanov ako Marián Kapusta, autor youtube relácie Dvadsaťminútovka a kresťanský pastor, ktorí verejne podporujú Izrael a v rámci svojich kázaní a duchovnej služby vedú ľudí k úcte voči Židom.

Zároveň však žiadam i ostatné kresťanské denominácie, hlavne predstaviteľov Rímskokatolíckej cirkvi, aby sa dištancovali od hrôz páchaných v mene Jozefa Tisa, kresťana, farára a prezidenta vojnového Slovenského štátu. Zároveň žiadam, aby minister školstva pripravil reformu, ktorá sa zameria na nápravu nedostatočne zvládnutej tému klérofašizmu.

To je úplne prvý krok k tomu, aby sme sa ako spoločnosť prestali polarizovať a začali sa zjednocovať s úmyslom vybudovať tolerantnú a prosperujúcu krajinu. To je prvý krok k tomu, aby sme neostali hodnotovo žiť v rokoch tesne po vojne, ale vstúpili do doby, kedy hrôzy Tisovho režimu neostanú zabudnuté a pochované pod nánosmi nenávisti. Do doby, kedy budeme ochotní diskutovať o témach, ktoré nás dnes rozdeľujú. A mali na pamäti, že už nikdy viac nedovolíme extrémistom, aby si svoje komplexy riešili na slabších.