Filip T. Holzer

Len pár dní dozadu zomrela Anna Záborská a internet zaplavila vlna nenávisti a osočovania jej osoby a práce. Boli to reakcie, ktoré sa nezastavili ani pred cynickou radosťou z jej smrti. To, čo však tieto reakcie prezrádzajú, nie je ani tak obraz Anny Záborskej, ako skôr obraz spoločnosti – a jej neschopnosti uchopiť smrť s dôstojnosťou.

Anna Záborská bola symbolom konzervatívneho kresťanského aktivizmu. Jej návrhy na sprísnenie interrupcií boli problematické – už len preto, že zákony sa v demokracii majú prijímať väčšinovým hlasovaním a po diskusii, nie truc-politikou malej skupiny, ktorá sa snaží presadiť vlastné ideály ako univerzálnu normu. Tento postoj si zaslúži kritiku. A počas jej života na to bolo viac než dosť priestoru.

Ale je obrovský rozdiel medzi kritikou činu a ponižovaním človeka.

Niečo podobné sme videli aj v prípade Michaela Jacksona. Po jeho smrti sa začali objavovať ďalšie a ďalšie obvinenia z pedofílie a zneužívania maloletých. Legitímne? Určite je dôležité o týchto otázkach hovoriť. Je nutné analyzovať, hľadať pravdu, pomenovať aj temné stránky idola, ktorý pre mnohých zostal bohom popu. Ale nie je dôstojné meniť človeka po smrti na posmešnú karikatúru, na výstražný plagát, ktorý má byť symbolom zla.

To isté platí aj pri Anne Záborskej. Jej meno sa v posledných dňoch objavuje v textoch, ktoré z nej robia výstrahu pred „posadnutosťou smrťou“, „primitívnymi dogmami“ či dokonca „premrhaným životom“. Takýto tón však neodhaľuje pravdu o nej, ale skôr nenávisť autorov. Lebo dôstojná spoločnosť dokáže oddeliť kritiku myšlienok od ponižovania osoby.

Smrť je hranica, pred ktorou by sme mali vedieť spomaliť. Človek, ktorý zomrel, sa už nemôže brániť. Preto práve vtedy vychádza najavo charakter tých, čo ostali. Ak sme schopní pristupovať k smrti iného človeka s ľudskosťou a primeranou úctou, hoci s ním nesúhlasíme, ukazujeme, že si vážime hodnotu života a dôstojnosť človeka ako takého. Ak sa však uchýlime k radosti, k posmechu a k ponižovaniu, vypovedá to viac o nás ako o zosnulom.

Dostojevskij kedysi napísal, že „ak Boh neexistuje, všetko je dovolené.“ Táto veta nie je vyjadrením viery či neviery, ale skôr varovaním pred tým, čo sa stane, keď zmiznú hranice. A práve v tom je pointa: ak sa aj niekto hlási k racionalite či sekularizmu, nesmie stratiť schopnosť rozlišovať medzi spravodlivou kritikou a cynickým výsmechom.

Smrť Anny Záborskej by preto mala byť mementom nie v zmysle posmechu, ale v zmysle reflexie:
– áno, treba hovoriť o problematických návrhoch zákonov, o obmedzovaní práv žien, o úzkej väzbe medzi politikou a náboženstvom;
– ale nie, nesmieme premeniť jej meno na karikatúru či prázdny symbol, ktorý sa používa na strašenie alebo pobavenie.

Pretože plnohodnotná kritika stojí na pravde, argumentoch a dôstojnosti. Posmech a dehumanizácia sú len maskovanou slabosťou.