Úvaha o slušnosti, hraniciach a ilúzii „ľudovosti“

Všimol som si zvláštny fenomén: čím menej má človek v sebe pokoja, tým hlasnejšie kričí. A čím menej má sebavedomia, tým častejšie potrebuje ponižovať iných. Akoby sa z verejného priestoru stalo koloseum, v ktorom víťazí ten, kto viac urazí, nie ten, kto lepšie rozmýšľa.

Niektorí verejní činitelia – či už Vladimír Bojničan, Jana Bittó Cigániková alebo Ľuboš Blaha – si z tykania, vulgarít a osočovania urobili svoj druh marketingu. Tvárou sa na ľud, ale v skutočnosti mu len podliezajú, dúfajúc, že ak budú pôsobiť „ľudsky“, zakryjú vlastnú prázdnotu. Je to trápne, smutné a – povedzme si úprimne – intelektuálne lenivé. Tykať všetkým, osočovať, kričať a hrať sa na „jedného z nás“ neznamená byť autentický, ale primitívny.

Slušnosť nie je slabosť. Je to sebakontrola. Vykanie nie je pýcha. Je to uznanie, že svet sa netočí len okolo mňa. A schopnosť povedať „prepáč“ alebo „prosím“ je niekedy väčším prejavom sily než tisíc statusov plných hnevu.

Ako autor a bloger sa nepretvarujem, že som bezchybný. Ale ak niekto vstúpi do priestoru, ktorý tvorím, očakávam základný prejav rešpektu – vykanie. Nielen preto, že je to spoločenské pravidlo, ale preto, že odmietam sa podieľať na degenerácii dialógu, v ktorej sa vytratilo slovo vážnosť.

Na sociálnych sieťach si niektorí tykajú, iní sa urážajú, a ďalší si myslia, že vulgarizmus je prejav úprimnosti. Nech sa páči. Ich sloboda. Ja však žijem podľa iného princípu: oko za oko – vykanie za vykanie. Ak mi niekto prejaví úctu, dostane ju späť. Ak sa rozhodne hovoriť ako hulvát, získa ticho.

Samozrejme v rámci diskusie, do ktorej sa nezapájam, ani nečakám, že si ľudia budú vykať. Očakávam, že mne budú vykať. Nie preto, že chcem. Nie preto, že to vyžadujem. Ale preto, že ja im vykám a očakám, že mi to oplatia rovnakou mincou.

Často počúvam, že „tykanie spája“. Omyl. Tykanie bez súhlasu je ako dotyk bez povolenia – vynútená blízkosť, ktorá nevychádza z rešpektu, ale z nepochopenia hraníc. A človek, ktorý nerozumie hraniciam, nikdy nebude rozumieť slobode. Taktiež počúvam, že tykanie na sociálnych sieťach je bežné. Áno, je, ale rovnako tak je bežné i posielanie erotického materiálu. Alebo že si vykanie treba zaslúžiť. To si v takom prípade nevážite vlastných rodičov?

Preto verím, že skutočná kultúra nezačína v parlamente ani na obrazovke, ale v tom, ako sa jeden človek rozpráva s druhým. V tóne hlasu, v spôsobe, akým sa pozerá, a v tom, či vie povedať „vy“. Lebo tam, kde sa stratí úcta, zanikne aj dôvod hovoriť. Tam, kde nie sme ochotní rešpektovať základné hranice a osobné voľby ako právo rozhodnúť sa o tom, kto mi môže tykať, sa stráca i sloboda.

A možno by niektorí naši „ľudoví“ politici potrebovali menej rozprávať a viac sa učiť – nie rétoriku, ale pokoru. Tá je totiž jediný jazyk, ktorému rozumie aj ten, kto už na slušnosť dávno zabudol. Je to jediný jazyk, ktorý spája a vytvára komunitu. Jediný jazyk, s ktorým sa dá bojovať proti neprávosti.

Keď vojna berie deťom detstvo: Ako sa z detí stávajú nástroje ozbrojeného konfliktu

17.08.2026

Fotografia mladého človeka so zbraňou uprostred trosiek zničených budov patrí medzi tie zábery, ktoré vyvolávajú silné emócie. Podľa článku na stránke Masabeeh Al-Aqsa ide o 16-ročného Suhajba Abu Labáda, ktorý po smrti viacerých členov svojej rodiny vstúpil do ozbrojeného boja proti Izraelu. Samotnú identitu osoby síce nemožno nezávisle potvrdiť iba na základe [...]

Keď sa nevedomosť stáva obhajobou: Ako Peter Mulik Vondrišelský zľahčuje zločiny Jozefa Tisa

10.08.2026

V diskusii o Slovenskom štáte a prezidentovi Jozefovi Tisovi sa opakovane objavuje argument, ktorý na prvý pohľad pôsobí historicky presvedčivo: Tiso a slovenská vláda vraj v marci 1942 ešte nevedeli, že deportácie slovenských Židov povedú k ich masovému vyvražďovaniu. Ak teda nepoznali konečný osud deportovaných, nemožno ich podľa tejto logiky obviňovať zo spoluúčasti [...]

Demokracia a právny štát – dva piliere fungujúcej spoločnosti

04.08.2026

Keď sa hovorí o demokracii a právnom štáte, často sa používajú zložité právnické alebo politologické definície. V skutočnosti sa však oba pojmy dajú pochopiť veľmi jednoducho. Demokracia – vôľa väčšiny Najzákladnejším princípom demokracie je rozhodovanie väčšiny. Ak skupina ľudí rieši spoločnú otázku, každý môže vyjadriť svoj názor a po hlasovaní sa [...]

Filip Tadeáš Holzer

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 468
Celková čítanosť: 679447x
Priemerná čítanosť článkov: 1452x

Autor blogu

Kategórie