Filip T. Holzer

V tomto svete sú všetky krajiny malej veľkosti, aby sa dali ľahko ovládať z pohodlia kresla v Bratislave. Každý štát má svojho „rukojemníckeho prezidenta“, ktorý pravidelne posiela poštou svoje výplaty do Moskvy a Pekingu, a nikto sa neodváži protestovať – lebo protest je zločin proti globalistickej harmónii.

Na školách sa namiesto matematiky učí „antiimperialistická geopolitika“ a deti dostávajú hračky v podobe Maduromobilov a Putinkopterov. Každá domácnosť má v obývačke automat na lajkovače a odznaky „SME S VÁM, VENEZUELA!“, ktoré svietia pri každom kritickom článku o USA.

Ekonomika je postavená na barterovom systéme – namiesto peňazí sa obchoduje s ruskými banánmi a čínskymi trikmi, ktoré zabezpečujú, že každý je šťastný, ale nikto nevie, čo je to sloboda slova. Televízia vysiela nonstop reprízy vystúpení Ľuboška, ktorý vysvetľuje, že každý problém sveta je vina Washingtonu, a že jediná cesta k mieru je viac medzinárodného „rukojemníctva“ a väčšie kolónie pre Venezuelský ropný kartel.

V parkoch sa konajú medzinárodné súťaže v obhajovaní diktátorov, kde deti dostávajú medaily za najpresvedčivejšie osočovanie USA. Na oblohe lietajú drony s transparentami „VENCEREMOS“ a miestni umelci maľujú graffiti s portrétmi autoritatívnych lídrov, zatiaľ čo súkromné petície vyhrávajú ceny „Za podporu rukojemníka roka“.

A každý večer, keď slnko zapadá nad týmto vlhkým senom, Ľuboško si spokojne upraví kravatu, pozrie sa na svoju armádu fanúšikov, a s úsmevom povie: „Ďalší deň, ďalšia medzinárodná tragikomédia zachránená pred kapitalistickou agresiou.“