Filip T. Holzer

Predseda hnutia Republika, Milan Uhrík, sa nijako neobzerá: keď príde do vlády, chce silové rezorty. Armádu. Políciu. Ministerstvo obrany a ministerstvo vnútra. Priamo do rúk.

I. Moc nie je marketing

Politické ambície hnutia Republika sú dnes formulované pomerne priamo. Predseda Milan Uhrík otvorene hovorí o záujme kontrolovať silové rezorty – ministerstvo vnútra a ministerstvo obrany.

To už nie je len politická ambícia. To je túžba držať v rukách mechanizmy, ktoré rozhodujú, kto má pokoj na ulici a kto sa ocitne pod dohľadom štátu. A história nás učí, že kto kontroluje silové zložky, kontroluje aj hranice politickej slobody.

Slovenská politika má krátku pamäť. A krátka pamäť je najlepšia pôda pre návrat starých problémov v novom balení.

II. Umiernenosť ako politická maska

Republika sa dnes prezentuje ako štandardná parlamentná strana. Menej symboliky, menej extrémnych výrokov, viac „štátnického“ jazyka.

Lenže politická kultúra sa nehodnotí podľa posledného statusu na sociálnej sieti. Hodnotí sa podľa toho, z čoho hnutie vyrástlo.

A práve tu je problém.

Ideologické a personálne prostredie, z ktorého sa Republika formovala, tolerovalo aj postavy, akou bol Marián Magát, autor antisemitského pamfletu Židokracia a človek odsúdený za extrémistickú propagandu.

Nie je nutné, aby takáto osoba sedela na straníckej schôdzi dnes. Stačí, že politické prostredie, z ktorého strana vznikla, dlhodobo nevedelo jasne a hlasno povedať „nie“.

A to je problém dôvery.

III. Silové rezorty nie sú neutrálne územie

Ministerstvo vnútra a obrany nie sú technické úrady. Sú to politické nervové centrá štátu.

Ak ich získajú politické subjekty s radikálnou minulosťou, riziko nie je v okamžitom autoritárstve. Riziko je v postupnom posúvaní hraníc – najprv rétoricky, potom personálne, neskôr legislatívne.

Dejiny nefungujú tak, že demokracia padne jedným dramatickým rozhodnutím. Fungujú skôr ako pomalá erózia. Kúsok po kúsku. Jeden kompromis za druhým.

IV. O poriadku sa vždy hovorí pekne

Slová ako poriadok, bezpečnosť a suverenita znejú príjemne. Nikto nechce chaos.

Ale politická história je plná momentov, keď sa práve pod vlajkou poriadku obmedzovali práva nepohodlných skupín. Nie otvorene. Postupne. S argumentom, že ide len o ochranu štátu.

Problém nie je v tom, že Republika hovorí o poriadku.
Problém je v tom, že poriadok bez jasnej demokratickej kontroly je len iné slovo pre koncentráciu moci.

V. Minulosť je politická gravitácia

Strany môžu meniť programy. Môžu meniť vizuál. Môžu meniť komunikáciu.

Ale nemôžu uniknúť vlastnej histórii.

Ak politické hnutie nechce, aby ho prenasledovali tiene minulosti, musí ich pomenovať samo. Nie selektívne. Nie marketingovo. Ale principiálne.

Inak sa obavy verejnosti stanú politicky legitímnou poistkou proti tomu, aby sa história opakovala – tentoraz s uhladenejším slovníkom a modernejším logom.