Filip T. Holzer

Medzinárodná politika stojí na dvoch princípoch, ktoré sú v napätí.
Na jednej strane je suverenita štátov – základná myšlienka, že každý štát rozhoduje o sebe a nikto iný mu do toho nemá zasahovať.
Na druhej strane existuje zodpovednosť za bezpečnosť – vedomie, že niektoré hrozby sú tak veľké, že ich ignorovanie by bolo morálne aj politicky nezodpovedné.

Toto napätie sa najviac ukazuje v otázke jadrových zbraní.

Premisa, z ktorej vychádza čoraz viac bezpečnostných doktrín, je jednoduchá:
ak sa v rukách autokratického režimu objaví reálna možnosť získať jadrovú zbraň a použiť ju na katastrofické účely, medzinárodné spoločenstvo nesie zodpovednosť tomu zabrániť – v krajnom prípade aj silou.

Suverenita nie je absolútna

Medzinárodné právo je postavené na Charter of the United Nations, ktorá vo všeobecnosti zakazuje použitie sily medzi štátmi.

Existujú však dve zásadné výnimky:

1. sebaobrana v prípade ozbrojeného útoku
2. zásah schválený United Nations Security Council

Problém nastáva pri situáciách, keď hrozba ešte nenastala, ale je veľmi pravdepodobná a potenciálne katastrofická. V takých prípadoch sa objavuje koncept preventívnej alebo preemptívnej obrany.

Logika preventívneho zásahu

Preventívny zásah vychádza z jednoduchého bezpečnostného uvažovania.

Ak štát:

• otvorene deklaruje nepriateľské úmysly,
• vyvíja zbraň schopnú spôsobiť masové zničenie,
• a zároveň odmieta kontrolu alebo dohody,

čakanie na moment, keď zbraň bude hotová, môže byť strategickou samovraždou.

Preto niektoré štáty presadzujú myšlienku, že zastaviť katastrofu skôr je morálne aj strategicky legitímne.

Jadrové zbrane a autokratické režimy

Jadrové zbrane nie sú len ďalší typ výzbroje. Ich význam spočíva v tom, že jediný rozhodovací moment môže spôsobiť globálnu katastrofu.

Ak je takýto nástroj v rukách režimu:

• ktorý nie je demokraticky kontrolovaný,
• ktorý používa ideologickú alebo náboženskú mobilizáciu,
• a ktorý otvorene spochybňuje existenciu iných štátov,

riziko prudko rastie.

Práve preto vznikli medzinárodné dohody ako Treaty on the Non-Proliferation of Nuclear Weapons, ktoré majú šírenie jadrových zbraní zastaviť.

Keď však diplomacia zlyháva, nastupuje tvrdšia realita geopolitiky.

Príklad iránskeho jadrového programu

Diskusia o preventívnych zásahoch sa často spája s jadrovým programom Iran.

Irán dlhodobo rozvíja jadrovú infraštruktúru, pričom jeho zariadenia ako Natanz Nuclear Facility patria medzi kľúčové centrá obohacovania uránu.

Kritici tvrdia, že varovania pred iránskou bombou trvajú už desaťročia.
Zástancovia tvrdšieho prístupu však poukazujú na opačnú interpretáciu:

možno práve preto Irán jadrovú zbraň stále nemá, že jeho program bol opakovane sabotovaný, spomaľovaný a obmedzovaný.

Medzi známe operácie patrí napríklad kybernetická sabotáž Stuxnet, ktorá poškodila centrifúgy používané pri obohacovaní uránu.

Takéto operácie sú typickým príkladom „šedej zóny“ medzi mierom a vojnou – štáty sa snažia zastaviť hrozbu bez otvoreného konfliktu.

Morálna dilema

Tu sa dostávame k jadru problému.

Ak štát čaká, kým sa jadrová zbraň objaví, môže byť neskoro.
Ak zasiahne príliš skoro, môže byť obvinený z agresie.

Medzi týmito pólmi stojí otázka zodpovednosti.

Ak existuje vysoké riziko, že určitý režim použije zbraň schopnú zničiť mestá alebo regióny, vzniká argument:

nezasiahnuť môže byť rovnako neetické ako zasiahnuť.

Inými slovami – zodpovednosť za bezpečnosť niekedy znamená konať ešte pred katastrofou.

Realita sveta bez globálneho policajta

Medzinárodný systém nemá centrálnu autoritu, ktorá by vždy dokázala zasiahnuť včas.
Aj preto štáty často konajú samostatne alebo v koalíciách.

V takomto svete sa bezpečnostná politika riadi nie ideálmi, ale pravdepodobnosťou katastrofy.

A ak je potenciál katastrofy jadrový, logika je ešte tvrdšia:

niektoré hrozby sa jednoducho nedajú riskovať.

Záver

Otázka preventívneho zásahu nebude nikdy úplne vyriešená.
Je to dilema medzi právom a prežitím.

Jedno však zostáva zrejmé:
ak existuje reálne riziko, že autokratický režim získa jadrovú zbraň a použije ju na katastrofické účely, svet stojí pred rozhodnutím.

Buď bude čakať – a riskovať katastrofu.

Alebo prevezme zodpovednosť a pokúsi sa jej zabrániť. Aj silou.

A ja mám v tomto smere jasný postoj: Lepšie použiť silu, pokojne i tú vojenskú, aby sme zabránili akejkoľvek hrozbe vrátane tej jadrovej.