Filip T. Holzer

V mediálnom a aktivistickom slovníku sa slovo apartheid v súvislosti s Izraelom používa tak často, až stratilo kontúry. Stalo sa z neho morálne kladivo: stačí ho vysloviť a diskusia je ukončená, vinník je určený, emócia vyhrala nad faktom. Lenže keď sa človek pozrie na banálne, každodenné detaily fungovania štátu, obraz sa začne rozpadávať. Nie v akademických štúdiách, ale v regáli supermarketu.

V skutočnom apartheidnom systéme je jazyk menšiny vytláčaný. Je to jeden z prvých krokov dominancie: vymazať ho zo zákonov, z úradov, z verejného priestoru, zo symbolov. Jazyk nie je len nástroj komunikácie, je to priznanie, že „patríš sem“. A práve tu naráža naratív o izraelskom „apartheide“ na tvrdý plast obalov od jogurtov a liekov.

V Izraeli sú povinné popisy v hebrejčine aj arabčine. Nie ako gesto dobrej vôle, ale ako zákonný štandard. To znamená, že arabčina má inštitucionálne postavenie, ktoré v skutočných apartheidných režimoch menšinám systematicky odopierali. Arabsky hovoriaci občan nemá byť nútený učiť sa jazyk väčšiny, aby vôbec pochopil, čo je v balení, ktoré drží v ruke. Štát sa prispôsobuje jemu – nie on štátu.

Rovnaký princíp vidno na cestách. Dopravné značky v hebrejčine, arabčine a angličtine. Tri jazyky, tri skripty, rovnaká veľkosť písma, rovnaká váha. Symbolický priestor, ktorý je v autoritárskych a segregovaných systémoch vždy exkluzívny, je tu zdieľaný. Názvy miest, smerníky, výjazdy – všetko čitateľné aj pre arabského vodiča bez toho, aby musel „asimilovať“, aby vôbec prežil.

A potom sú tu štátne služby. Infolinky s vyhradenými hodinami pre arabsky hovoriacich. Nie ako charita, ale ako štandard verejnej správy. V skutočnom apartheidnom modeli by menšina nemala „svoj čas“, mala by ticho. Tu má hlas, jazyk a inštitucionálne uznanie.

To neznamená, že Izrael nemá konflikty, nerovnosti či tvrdé bezpečnostné opatrenia. Znamená to však, že používať na tento komplexný, historicky a politicky zamotaný stav slovo „apartheid“ je analyticky lenivé. Je to výmena pojmu za emóciu. Skratka, ktorá znie silno, ale nepopisuje realitu – len ju moralizuje.

Ak niekto vidí v Izraeli apartheid, ale prehliada trojjazyčné obaly, značky a služby, tak neanalyzuje systém. On si len lepí nálepku. A paradox je, že práve tie nálepky – doslova – hovoria o integrácii viac než tisíc politických sloganov.