Filip T. Holzer

Potom existuje jemnejšia forma.
Nie ulica — ale tlačovka.
Nie kopanec — ale relativizácia.

Strany ako Progresívne Slovensko síce nebijú ľudí na chodníku, no dlhodobo flirtujú s prostredím, ktoré ospravedlňuje násilie ako „reakciu na frustráciu“.

Mechanizmus je vždy rovnaký:

1. extrémny čin
2. vysvetlenie sociálnymi príčinami
3. presunutie viny na spoločnosť

Výsledok?
Útočník sa mení na symptóm.
Obeť na poznámku pod čiarou.

To nie je obrana demokracie.
To je jej rozklad v rukavičkách.

Druhá strana tej istej mince

Na opačnom póle stoja skupiny, ktoré si myslia, že odpoveďou na chaos je sila národa.

Brat za Brata,
Republika,
ĽSNS

Tie zas živia presvedčenie, že spoločnosť zachráni tvrdosť, disciplína a nepriateľ, ktorého treba pomenovať.

Rozdiel oproti Antife?
Len estetický.

Jeden dav kričí revolúciu.
Druhý poriadok.

Oba chcú to isté:
svet bez oponenta.

Prečo sú si podobní viac než si priznajú

Extrémy sa navzájom potrebujú.

• radikálna ľavica potrebuje hrozbu fašizmu
• radikálna pravica potrebuje hrozbu chaosu

Bez seba by stratili palivo.

A preto sa paradoxne posilňujú:
každý útok jedného je náborovou kampaňou druhého.

Mŕtvy človek sa stáva argumentom na oboch plagátoch.

Skutočný nepriateľ

Nie je to pravica.
Nie je to ľavica.

Je to presvedčenie, že politický cieľ je dôležitejší než ľudský život.

Keď ho prijme Antifa — máme pouličné násilie.
Keď ho prijmú nacionalisti — máme zastrašovanie.
Keď ho prijmú politické elity — máme ospravedlňovanie.

Výsledok je vždy rovnaký:
diskusia končí a začína boj o priestor.

Žiadny rešpekt pre ideológie, ktoré živia konflikt

Spoločnosť nemá povinnosť chápať extrém.
Má povinnosť ho odmietnuť.

Nie vyvažovať.
Nie relativizovať.
Nie „hľadať dialóg s radikálom“.

Radikál dialóg nechce.
Radikál chce kapituláciu.

Záver

Mladý muž nezomrel preto, že politika je vážna.
Zomrel preto, že niektorí ľudia veria, že politika je vojna.

A pokiaľ budú existovať hnutia — čierne, dúhové či hnedé — ktoré vidia protivníka ako prekážku, nie ako spoluobčana, bude sa to opakovať.

Extrémizmus nie je ideológia.
Je to závislosť na nepriateľovi.

A každá organizácia, ktorá ju pestuje — bez ohľadu na vlajku — patrí mimo civilizovanú spoločnosť.