Nie je problém nájsť statusy o Afganistane. Problém je, že ich dnes už ľudia scrollujú rovnakým pohybom palca ako reklamu na energetický nápoj. Dve sekundy pohoršenia, jedna smutná reakcia a ide sa ďalej. Algoritmus vybavený. Svedomie odškrtnuté.
V Afganistane medzitým ženy miznú z verejného priestoru. Nie metaforicky. Reálne. Dievčatá nesmú študovať. Ženy nesmú normálne pracovať. Nemajú slobodu pohybu, slobodu rozhodovania ani slobodu hovoriť tak, ako ju poznáme my. Taliban systematicky vytvára spoločnosť, kde žena existuje len dovtedy, kým je ticho. A čím viac je ticho, tým „morálnejšia“ je podľa režimu.
A teraz príde tá zaujímavá časť.
Kde sú všetci tí profesionálni bojovníci za ľudské práva? Kde je nekonečný mediálny hysterický tlak? Kde sú tie masové kampane, profilovky, čierne štvorčeky, univerzitné protesty a celebrity so slzami v očiach?
Áno, Amnesty International vydáva správy. OSN vydáva vyhlásenia. EÚ vyjadruje „hlboké znepokojenie“. Papier znesie všetko. PDF dokumenty sa vyrábajú rýchlejšie než reálne riešenia. Svet sa tvári, že niečo robí, zatiaľ čo Taliban pokojne pokračuje ďalej.
To je jadro problému. Nie absolútne mlčanie. Ale sterilná, bezpečná, byrokratická forma „nesúhlasu“, ktorá v praxi nezastaví nič.
Keď ide o trendy konflikt, internet horí emóciami. Keď ide o afgánske ženy, dostanú zopár správ, pár konferencií a občasný hashtag. A potom ticho. Nie preto, že by nikto nevedel, čo sa deje. Ale preto, že Afganistan sa už mediálne nepredáva tak dobre.
Najtemnejšie na celej situácii nie je samotné zlo Talibanu. Fanatické režimy existovali vždy. Najtemnejšie je, ako rýchlo si civilizovaný svet zvykne na to, že polovica populácie jednej krajiny prestane mať normálne práva — a po chvíli to začne brať ako nový normál.
Presne tam začína skutočná prehra. Nie v momente, keď tyrania vznikne. Ale v momente, keď sa stane rutinou.
Celá debata | RSS tejto debaty