Filip T. Holzer

Na izraelskom ministrovi národnej bezpečnosti Itamarovi Ben Gvirovi sa mi páči približne toľko vecí ako na zubárovi, ktorý mi oznámi, že preventívna prehliadka bude trvať tri hodiny.

Ale práve preto si myslím, že ho netreba obhajovať tam, kde ho možno úplne pokojne kritizovať za jeho vlastné slová.

A už vôbec nie je potrebné mu pripisovať výroky, ktoré nepovedal.

Presne to je totiž problém, na ktorý som narazil pri interpretácii jeho nedávneho vyjadrenia o Gaze, ktoré som si za pomoci viacerých AI nástrojov preveril.

Ben Gvir v podcaste povedal:

„Myslím si, že v Gaze treba vykonávať cielené likvidácie, každú noc zlikvidovať 30–40. Nielen tých, ktorí ťa v tej chvíli ohrozujú. Sú tam ľudia, ktorí si nezaslúžia žiť. Nemali by žiť, nie sú ani ľuďmi.“

Táto veta je sama osebe dostatočne odpudivá. Nie je potrebné ju prikrášľovať, zjemňovať ani za Ben Gvira robiť PR oddelenie.

Lenže potom prichádza podstatná otázka: koho tým myslel?

A tu sa začína problém.

Hebrejský výraz סיכול ממוקד – sikul memukad, teda „cielená likvidácia“ alebo „cielené zabitie“, nie je všeobecné hebrejské slovo pre „zabíjanie Gazanov“. Ide o termín, ktorý sa v izraelskom bezpečnostnom a politickom kontexte používa pri označovaní cielených operácií proti konkrétnym osobám považovaným za bezpečnostnú či teroristickú hrozbu. Takto sa tento pojem objavuje aj v materiáloch a diskusiách Knesetu.

A samotný Ben Gvir vo výroku hovorí o ľuďoch, ktorých chce cielene likvidovať, pričom následne dodáva, že „nie sú ľudia“ a „nemali by žiť“.

To je extrémne dehumanizujúci jazyk.

A treba ho pokojne odsúdiť.

Lenže dehumanizovať teroristu nie je to isté ako vyzývať na zabíjanie Gazanov ako etnickej skupiny.

To sú dve rozdielne tvrdenia.

A presne medzi nimi sa podľa mňa stráca význam celej debaty.

Ak niekto vezme výrok o cielených likvidáciách a následne ho prepíše do podoby „Ben Gvir chce každý deň zabiť desiatky Palestínčanov“, už nejde o obyčajné skrátenie citátu. Ide o zmenu predmetu výroku.

Z „ľudí, ktorých považuje za teroristov“ sa zrazu stanú „Palestínčania“.

A to už je problém.

Nie preto, že by Ben Gvir potreboval ochranu pred kritikou. Nepotrebuje.

Ben Gvir je politik krajne pravicovej izraelskej strany Otzma Yehudit a jeho politické postoje poskytujú viac než dosť materiálu na kritiku. Nie je potrebné mu vkladať do úst ďalšie výroky.

Dokonca si myslím, že dehumanizujúci jazyk treba odmietnuť bez ohľadu na to, koho sa týka.

Človek, ktorý plánuje teroristický útok, je stále človek. To, že je zároveň človekom, ktorý chce zabíjať iných ľudí, z neho nerobí príslušníka iného biologického druhu.

Môžeme ho zastaviť.

Môžeme ho zatknúť.

V ozbrojenom konflikte môžu existovať situácie, keď je legitímnym vojenským cieľom.

Ale veta „nie sú to ľudia“ je práve ten typ jazyka, pri ktorom by sa človeku mala rozsvietiť kontrolka.

A to platí aj vtedy, keď ju vysloví izraelský minister.

---

Lenže potom je tu ešte druhý problém

Z jedného výroku konkrétneho politika sa totiž veľmi ľahko vyrobí údajný dôkaz o úmysloch celého Izraela.

A tu už sa dostávame od kritiky politika k oveľa väčšiemu tvrdeniu.

Ak niekto tvrdí:

„Ben Gvir povedal niečo odporné,“

tak s tým môžeme pokojne polemizovať o tom, čo presne povedal, koho tým myslel a aký význam mali jeho slová.

Ak však niekto tvrdí:

„Toto dokazuje, že Izrael chce vyvraždiť Palestínčanov,“

tak už je potrebné dokázať niečo úplne iné.

Jeden minister totiž nie je celý štát.

A už vôbec nie je automaticky reprezentantom každého Izraelčana.

Rovnako ako Robert Fico nie je synonymom pre všetkých Slovákov, Donald Trump nie je synonymom pre všetkých Američanov a Matúš Šutaj Eštok nie je synonymom pre slovenskú políciu.

Politici môžu byť dôležití. Môžu mať moc. Môžu robiť vážne veci.

Ale stále treba rozlišovať medzi výrokom politika, oficiálnou politikou vlády, vojenskou doktrínou a úmyslom celej spoločnosti.

To nie je slovíčkarenie.

To je základná práca s informáciami.

---

Blízky východ sa nedá čítať iba európskymi očami

Je tu ešte jedna vec, ktorá sa v európskej diskusii podľa mňa často stráca.

Na Blízkom východe funguje aj úplne iná politická a bezpečnostná kultúra než tá, na ktorú sme zvyknutí v strednej Európe.

Odstrašenie, demonštrácia sily, nepredvídateľnosť a psychologický tlak tam hrajú významnú úlohu.

To neznamená, že sú všetky takéto metódy správne.

Ani to neznamená, že ich máme automaticky schvaľovať.

Znamená to iba, že rozumieť logike určitého konania nie je to isté ako s tým konaním súhlasiť.

Je to podobné ako Ben Gvirov nápad s krokodílmi pri väznici.

Ako Európan sa na to môžem pozrieť a povedať si:

„Čo to, do Lenina, je?“

A zároveň môžem pochopiť psychologickú logiku, ktorú za tým niekto vidí:

Možno sa radikál bude báť väzenia viac, ak si bude myslieť, že človek, ktorý ho riadi, je schopný obkolesiť ho krokodílmi.

Je to absurdné?

Áno.

Je to dôkaz, že každý Izraelčan podporuje krokodíly?

Nie.

A presne rovnakú disciplínu by sme mali používať aj pri iných výrokoch izraelských politikov.

---

Izrael sa dá kritizovať aj bez vymýšľania

Toto je podľa mňa na celej veci najväčšia irónia.

Izrael nepotrebuje propagandistické skratky, aby mohol byť kritizovaný.

Vojenské operácie v Gaze, civilné obete, humanitárna situácia, rozhodnutia izraelskej vlády, osady, politika voči Gazanom či jednotlivé výroky izraelských politikov – to všetko sú legitímne témy na vážnu politickú a morálnu diskusiu.

Mladé PS sa samo prezentuje ako organizácia, ktorá kladie dôraz na ľudské práva, medzinárodné právo a dôstojnosť človeka.

O to viac by som od ľudí, ktorí sa k týmto hodnotám hlásia, očakával jednu úplne základnú vec:

overovať si, čo politik skutočne povedal.

Nie preto, aby sme Ben Gvira chránili.

Ale preto, aby sme chránili vlastnú argumentáciu.

Pretože ak chceme kritizovať niekoho za to, čo povedal, musíme najprv presne vedieť, čo povedal.

Inak sa dostávame do zvláštnej situácie, keď proti dezinformácii bojujeme vytvorením vlastnej.

A to je cesta do pekla. Aj bez krokodílov.

---

Ragebait je totiž až príliš pohodlný

Izrael je dnes perfektný politický ragebait.

Napíš „Izrael“ a časť ľudí sa okamžite nahnevá.

Napíš „Palestína“ a druhá časť sa okamžite nahnevá.

Pridaj Ben Gvira, Netanjahua, Hamas, Gazu alebo 7. október a algoritmus si môže spokojne sadnúť do kresla a pozerať, ako sa komentárová sekcia mení na občiansku vojnu v priamom prenose.

A práve preto treba byť ešte opatrnejší.

Politický obsah, ktorý vyvolá silnú emóciu, má prirodzene väčší potenciál na šírenie.

To však ešte neznamená, že je pravdivý.

A už vôbec nie, že je morálne hodnotnejší.

Niekedy je totiž najjednoduchšie byť „na správnej strane“ tak, že si nájdeme toho najhoršieho človeka z druhej strany a potom jeho slová použijeme ako reprezentáciu všetkých ostatných.

Lenže svet takto nefunguje.

Ak je Ben Gvir radikál, kritizujme Ben Gvira.

Ak konkrétna izraelská politika porušuje medzinárodné právo, kritizujme konkrétnu politiku.

Ak izraelská armáda urobí niečo, čo má byť vyšetrované, žiadajme vyšetrovanie.

Ak gazanské ozbrojené organizácie páchajú vojnové zločiny, kritizujme ich.

A ak Hamas vraždí civilistov, nezmizne tento fakt preto, že niekto zároveň kritizuje izraelskú vládu.

To všetko môže byť pravda naraz.

---

A presne preto Ben Gvira nepotrebujem obhajovať

Môžem si myslieť, že Ben Gvir je katastrofálny politik.

Môžem odmietať jeho dehumanizujúci jazyk.

Môžem nesúhlasiť s jeho politickými návrhmi.

Môžem považovať niektoré jeho postoje za extrémne.

A zároveň môžem povedať:

Nie, tento konkrétny výrok nebudem prepisovať tak, aby z „teroristov“ vznikli „Gazania“, ak to z pôvodného výroku nevyplýva.

To nie je obhajoba Ben Gvira.

To je obhajoba faktov.

A ak má byť verejná diskusia o Izraeli a Gaze niečím viac než súťažou v tom, kto dokáže vyrobiť emotívnejší status, potom by sme mali začať práve tu.

Nie tým, že si vyberieme, koho chceme nenávidieť.

Ale tým, že si najprv pozrieme, čo ten človek naozaj povedal.

Pretože niekedy je rozdiel medzi faktom a propagandou iba jedno jediné slovo.

A v tomto prípade je tým slovom „Palestínčania“.