Filip T. Holzer

Problém s narastajúcim antisemitizmom vidím v jednej veci. V neznalosti propalestínskych aktivistov, prispievateľov a obhajcov. V neznalosti o tom, kto, alebo čo je v skutočnosti Hamas. V tom, akú taktiku využívajú. V tom, že je ľahšie nenávidieť toho „zlého“ Žida, ktorý údajne vykonáva genocídu v Palestíne.

Keď chcete obhajovať Palestínu, máte na to plné právo. Keď chcete kritizovať Izrael, máte na to plné právo. Predsa len existuje právo na slobodu slova. Preto by som rád poznal odpovede na fakty, ktoré propalestínski aktivisti úmyselne prehliadajú. Na fakty, ktoré opomínajú len preto, aby mohli skrývať vlastný antisemitizmus za kritiku Izraela.

Hamas je na základe dohodnutých definícii a zozname zaradená medzi teroristické organizácie. I tak získal v Palestíne cirka 48% všetkých hlasov, pričom tesne predbehol i Fatah, umiernenú organizáciu, ktorá je ochotná diskutovať s Izraelom. Hamas ako teroristická organizácia má plnú podporu časti arabského sveta, ktorý podporuje vojnu proti Izraelu. Dokonca má plnú podporu mnohých organizácii ako UNWRA, Al-Džazíra a mnohé ďalšie organizácie.

Základným pilierom Hamasu bola celosvetová izolácia a následne i genocída Izraela. K tomuto cieľu donedávna využívala teroristické akcie, propagandu alebo aj už spomínanú UNWRA. Hlavnou taktikou však boli ľudské štíty, ktorými umele navyšovali počet civilných obetí, taktické umiestnenie zbraní, hlavne do nemocníc, škôlok či bytov, alebo nefunkčná technika, respektíve rakety, ktoré zlyhali – prípad, kedy zlyhala raketa mierená na Izrael a dopadla na neďaleké parkovisko pri nemocnici, čo následne využili a obvinili z toho Izrael s umelo navýšeným počtom ľudí. Ak si dobre pamätám správy z nasledujúcich, tak nakoniec zahynulo cirka 50 civilistov, nie 1 500 civilistov v nemocnici.

Ďalším príkladom stratégie Hamasu je tréning detí, z ktorých sa mali stať budúci vojaci Hamasu. Tieto zábery z výcvikových centier sú dohľadateľné i na Youtube, takže akékoľvek tvrdenie, že sú zabíjané nevinné deti, mi príde absurdný. Obzvlášť, keď sú trénované za jediným účelom – útoky na ozbrojené sily Izraelskej armády, čo môže jedine navýšiť počet obetí z radov vojakov Hamasu, ktoré následne táto teroristická organizácia prezentovala ako civilné straty. Predsa len vojak sa nepozerá na vek útočníka, ale na to, že útočí a adekvátne na daný útok odpovie.

Jednou z bežných činností Hamasu bola i stavba a využívanie tunelov pod husto zasídlenými oblasťami Gazy. Akákoľvek snaha o zničenie týchto tunelov logicky vedie k jedinému cieľu – totálnemu zničeniu daných oblastí. To isté platí aj o zbraniach a vojenských zariadeniach, ktoré, podobne ako tunely, umiestňovali v husto zasídlených oblastiach, pri nemocniciach či školách a škôlkach.

Hamas v rámci svojej stratégie sa dosť často odvolával na Apartheid a genocídu. Momentálne to robia zástancovia Hamasu, teroristickej organizácie. Kebyže Izrael chce vyhubiť, respektíve zredukovať počet obyvateľov v pásme Gaza, vojenská operácia by netrvala osem mesiacov, ale nanajvýš osem dní. Predsa len vybombardovanie Gazy napalmom by bolo v rámci genocídy omnoho jednoduchším riešením.

IDF sa naopak snaží minimalizovať civilné straty. Ako prvé vyšle nevýbušné strely, respektíve sms správy, ktorých cieľom je znížiť civilné obyvateľstvo v danej oblasti na minimum, ideálne úplne vyplašiť civilistov, a následne zasiahne danú oblasť výbušnými raketami a granátmi. V prípade vojakov sa sledujú podozrivé osoby a pokiaľ dôjde k pokusu o útok, respektíve k takému chovaniu, ktoré vyhodnotia ako útok, zasiahnu. V prípade Hamasu a jeho taktiky je však náročné vyhodnotiť riziká, pretože sa neštítil ani toho, aby sanitku využil ako zbraň, čo malo za následok likvidáciu vodiča a následne i obvinenie Izraela z vraždy člena Červeného kríža.

Pokiaľ by aj teraz propalestínski aktivisti odsúdili útoky Hamasu a dištancovali sa od ich chovania, pričom by prehodnotili svoje postoje, to nemení nič na fakte, že i naďalej budú viniť Izrael z okupácie a aparheidu. Tu si však treba uvedomiť, že ide o sporné územia a Palestína, sic de jure existuje, de facto však nie. K tomu, aby bola oficiálne uznaná za krajinu s určitým právnym systémom, nestačí, že ju uznajú iné štáty alebo to, že bola vyhlásená. Potrebuje organizácie ako súdy, ministerstvá, senát či polícia. Tieto organizácie sú základným pilierom každej krajiny. I tej totalitnej ako Severná Kórea, Katar či Rusko.

Vybudovanie týchto organizácii však od oficiálneho vzniku Palestíny v roku 1988 doteraz neprebehlo a to ubehlo takmer 40 rokov. V Palestíne neexistuje dokonca ani žiadna jasne definovateľná identita, ktorá by ich jednoznačne odlíšila od okolitých krajín, národov a skupín. Dokonca i slovenskí rómovia majú vlastnú identitu, ktorá ich definuje nielen ako menšinu, ale i ako súčasť štátu. Jediné, čo spája Palestínčanov do jedného celku, je historické pomenovanie danej oblasti a nenávisť k Židom. To je aj hlavný dôvod, pre ktorý Hamas získal obrovskú podporu a Fatah musel vo West bank ustanoviť totalitu.

Ako spisovateľ vás, milí čitatelia, žiadam, aby ste kriticky pristupovali k informáciám, ktoré k nám prichádzajú a uvedomili si, že nie Izrael, ale práve Hamas otvoril Pandorinu skrinku. Že to bol práve Hamas, ktorý uvrhol trest na celú Palestínu, nie Izrael. Že podporou Palestíny podporujete Hamas a tým i genocídu židov, arabov, kresťanov či LGBTI+ komunity, ktorá slobodne žije v Izraeli.

Palestínčania majú právo žiadať slobodu, ale nemajú právo žiadať účasť v Knesete. Je to rovnaké, ako kebyže ja žiadam byť súčasťou amerického kongresu. Nakoniec, majú vlastný parlament, v ktorom by mohli prezentovať svoje vlastné záujmy. Nemôžu žiadať Jeruzalem a ani nemajú právo ho prehlasovať za svoje hlavné mesto. Nikdy naň nemali nárok, pretože o časť územia prišlo Jordánsko, ktorého súčasťou bol už spomínaný Jeruzalem. Až o niekoľko rokov sa Izrael rozhodol opustiť West Bank a prenechať ho organizáciám snažiacim sa o vytvorenie Palestíny. Súčasťou onoho územia však už nebol Jeruzalem. Nebol.