Filip T. Holzer

Vojna na Blízkom východe zdvihla vlnu antisemitizmu, ktorá sa skrýva za údajnou kritikou štátu Izrael. Tá je postavená na premise, že Palestína, čiže územie Gazy a Zajordánska, trpí pod útlakom Izraelských ozbrojených zložiek, násilnom vysťahovaní Palestínčanov a sústavnom vyhladzovaní palestínskeho obyvateľstva. Dosť často sa v argumentoch objavujú pojmy ako Apartheid a Genocída, pričom sa úmyselne prehliadajú fakty ako náboženský antisemitizmus, snaha o vytvorenie Palestínskeho chalifátu či vyhubenie Židov, LGBTI+ komunity a kresťanov či zavedenie práva Šaria, ktoré obmedzuje práva žien.

Apartheid

Apartheid je definovaný ako „(politika apart(h)eidu, politika rasovej oddelenosti, politika rasovej odlúčenosti) je výraz označujúci najmä rasistickú politiku takzvaného oddeleného spolužitia obyvateľov rôznych rás.“ To znamená, že Židovská komunita by mala byť nadradená a všetky ostatné rasy menejcenné a oddelené od židovských štvrtí. Izrael má v Knesete muslimskú stranu, Arabi slúžia v Izraelských obranných zložkách a dokonca sú tak premiešaní, že by ste bežného Žida nerozoznali od Araba – výnimku tvoria ortodoxní veriaci, ktorí nosia typické oblečenie pre danú skupinu.

Amnesty International vo svojich správach vyhlasuje: „Naša správa odhaľuje skutočný rozsah izraelského režimu apartheidu. Štát zaobchádza s palestínskym obyvateľstvom ako s podradnou rasovou skupinou, ktorú systematicky oberá o práva – či už ide o ľudí, ktorí žijú v Gaze, východnom Jeruzaleme, Hebrone, alebo priamo na území Izraela.„

Samotné tvrdenie o izraelskom útlaku bez znalostí vzájomných vzťahov Izraela (rok vzniku – 1948) a Palestíny (rok vzniku – 1988) a medzinárodných vzťahov Izraela s ostatnými arabskými krajinami (mnohé chceli vyhladiť Izrael do posledného človeka)je samotné tvrdenie nanajvýš absurdné. Izrael ani v jednom prípade nevyvolalo vojnu. Naopak sa musel brániť a vždy víťazne. A s rozsiahlymi územnými celkami, ktoré v jednotlivých vojnách získali.

Blokáda

Od chvíle, čo bola Palestína vyhlásená ako samotný štát, jediným jej vývozným artiklom, pokiaľ neberieme do úvahy Židmi vytvorené Kibuci (dedinky, ktoré produkujú určitý typ tovaru, z ktorého im plynie zisk a ten sa následne prerozdeľuje podľa princípov socializmu) sú rakety krátkeho doletu, teroristické výpady voči Izraelskému obyvateľstvu, ktoré krom židov tvoria aj Arabi a kresťania, a pracovná sila. Práve raketové útoky a teroristické akcie sú dôvodom na blokádu Palestíny Izraelom a Egyptom.

Amnesty interational však túto skutočnosť popiera. Naopak tvrdí, že „Musia ukončiť drakonické obmedzenia zavedené na základe rozkazu izraelského ministerstva obrany z 9. októbra 2023. Izraelské orgány takisto musia uvoľniť nezákonnú blokádu pásma Gazy, ktorá trvá už 16 rokov. Kolektívne trestanie civilnej populácie Gazy je kruté a nehumánne – a predstavuje vojnový zločin.„

V princípe by to znamenalo vysoký nárast teroristických útokov smerovaných voči Izraelskému a Egyptskému obyvateľstvu, zvýšený dovoz zbraní a dielov na výrobu zbraní či ilegálnu imigráciu, ktorej cieľom by bolo výrazné navýšenie vojakov v službách Hamasu a ďalších teroristických oganizácií.

Okupácia

„Izraelská okupácia Palestínskych území trvá už viac ako pol storočia. To spolu s nezákonnou oficiálnou anexiou okupovaného východného Jeruzalema a faktickou anexiou rozsiahlych oblastí na Západnom brehu Jordánu, ku ktorej dochádza prostredníctvom konfiškácie pôdy a rozširovania ilegálnych osád, poskytuje jasný dôkaz, že zámerom Izraela je trvalá okupácia v prospech okupačnej mocnosti a jej vlastných občanov.„

Samotný fakt, že Palestína oficiálne vznikla v roku 1988, popiera tvrdenie Amnesty International o viac, ako 50ročnej okupácii Palestíny. Gaza ako súčasť Palestínskeho územia je Izraelskými obrannými jednotkami kontrolovaná po druhý krát od vzniku Palestíny. Prvá takzvaná okupácia trvala do roku 2007, kedy sa IDF stiahlo z pásma Gazy a prenechalo územie palestínskej vláde. Pokiaľ sa však chceme rozprávať o okupácii Gazy ako súčasti územia, tak pásmo Gaza do roku 1988 oficiálne patrilo Egyptu, ktorý oň nemal záujem.

Smrtiace násilie

Otázkou je, čo si máme predstaviť pod pojmom smrtiace násilie. Slovenská legislatíva stanovuje hneď niekoľko kľúčových pojmov, ktoré priamo či nepriamo súvisia so smrťou. Najbližšie k definícii smrtiaceho násilia má Zabitie ( §147 Trestného zákona – Kto v úmysle spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví inému z nedbanlivosti spôsobí smrť), pričom vražda je definovaná ako usmrtenie s jasným úmyslom.

Amnesty international ako príklady smrtiaceho násilia uvádza: Organizácia preskúmala štyri prípady, na ktorých sa dá jasne ilustrovať spôsob, akým izraelské sily používajú nezákonnú smrtiacu silu. Ide o tri prípady z októbra a jeden z novembra. Počas skúmaných udalostí ozbrojené sily nezákonne zabili 20 Palestínčanov a Palestínčaniek vrátane 7 detí. Zároveň však neuvádza podrobnosti, ktoré by priamo osvetľovali, akým spôsobom údajne malo dochádzať k smrtiacemu násiliu.

Nepopieram, že mohlo dôjsť k prípadom, kedy izraelský vojak neoprávnene zabil civilistu. V takýchto prípadoch musí byť celá situácia vyšetrená a zločin adekvátne potrestaný. Keď však uvážime taktiku Hamasu, ktorá i z bežných civilistov robí vojakov (prípady, kedy i dvanásťročný chlapec pozdvihne pušku a začne ňou strieľať po vojakoch) a propagandu (mučenícka smrť, ktorou sa maskujú teroristické činy ako napríklad snaha zraziť sanitkou skupinu izraelských vojakov) dávajú takýmto pochybeniam nový rozmer, v rámci ktorého už nie je možné rozlíšiť civilistu od teroristu.