Filip T. Holzer

Sloboda slova je chrbtica civilizácie. Nie je však ochranou pre agresívnu hlúposť prezlečenú za „kritické myslenie“. Ak chceme hovoriť o racionalite, musíme začať od sebareflexie – inak sa aj ateizmus, aj viera, aj skepticizmus premenia na primitívny fanatizmus.

Na internete sa objavuje čoraz viac autorov, ktorí si myslia, že nenávisť je argument a pohŕdanie dôkaz. Najnovšie to predviedol aj istý pisateľ, ktorý sa rozhodol odhaliť „temnotu kresťanstva“. Neodhalil však nič. Len vlastnú intelektuálnu slabosť.

Je rozdiel kritizovať náboženstvo a opovrhovať veriacimi. Prvé patrí do verejného diskurzu, druhé je len nízke. Načo sa hrať na obrancu rozumu, keď človek vedie diskusiu ako krčmový bitkár s wi-fi pripojením? Kto chce diskutovať s kresťanmi, nech diskutuje. Kto chce argumentovať proti Biblii, nech argumentuje. Ale kto si potrebuje dokazovať nadradenosť cez urážky, nie je skeptik. Je len človek, ktorému ego prerástlo schopnosti.

A práve preto bolo výnimočné vidieť v komentároch hlas rozumu. Bez teatrálnosti urobil jeden z komentujúcich to, čo je základom každej poctivej diskusie: nastavil zrkadlo argumentačnej úrovni autora. Poukázal na vec, ktorú dnešná internetová kultúra ignoruje – kritizovať bez rešpektu znamená nekriticky slúžiť vlastným predsudkom.

Tu je jadro problému:
Nie náboženstvo, ale ľudská pýcha je koreňom fanatizmu. Rovnako existuje náboženský fanatik, ako aj ateistický fanatik—človek, ktorý odmieta počúvať, neverí v pravdu, iba v seba. Ten prvý sa oháňa Bibliou, ten druhý „vedou“, ale obaja majú spoločné jedno: útek pred vlastnou neistotou.

Kritické myslenie nie je zbierka názorov. Je to charakterová disciplína – schopnosť podrobiť vlastné presvedčenia rovnakej kritike, akú vyžadujem od ostatných. Ak od kresťana žiadam, aby rozmýšľal nad svojou vierou, musím byť ochotný rozmýšľať nad svojou neverou. Inak nie som o nič lepší než náboženský dogmatik, len mám iné logo na tričku.

Sokratovské finále

A tak sa pýtam:

• Ak nie sme ochotní rešpektovať oponenta, rešpektujeme vôbec pravdu?
• Prečo si toľkí mýlia inteligenciu s aroganciou?
• Ak urážky nahrádzajú argumenty, nie je to len priznanie vlastnej slabosti?
• Je cieľom „vyhrať diskusiu“ – alebo pochopiť svet?
• Bojíme sa pravdy – alebo sa bojíme, že by mohla mať niečo spoločné s tými, ktorých nenávidíme?

Možno už bolo dosť internetových kazateľov racionality bez pokory. Človek, ktorý odmieta rozmýšľať, je nebezpečný—bez ohľadu na to, či drží v ruke kríž, alebo meme stránku o evolúcii.

Sloboda myslenia je dar. Ale dar, ktorý nie každý unesie.